Preskočiť navigáciu

Mesto Stará Turá - Fakty, povesti a legendy

Mesto Stará Turá
Mesto Stará Turá - Historické pamiatky a zaujímavosti

Pôvod názvu obce

V písomných pamiatkach sa naša obec po prvý raz spomína v r. 1392 pod menom Twr. Tagányi v Nitramegyei Közlönyi (1888 č.42) poznamenal, že meno Tur pochádza od zvieraťa tur a názov znamená pastierov turov - býkov. Býk tur bol šesť stôp vysoký, desať stôp dlhý, rohy mal krátke, čierne, srpovite ohnuté, hrdlo mocné a celá šija i prsia pokryté dlhou srsťou. V hlave a krku bol taký silný, že koňa ľahko prehodil, zviera strašlivé, divé, srdnaté. Neručí, ale krochce a bije všetko, čo mu príde do cesty (Slov.pohľady 1882, str. 18).
S pomenovaním obce z koreňa tur je treba zachádzať opatrne, lebo to môže pochádzať aj od mena osoby Tur. Naša obec leží pod vŕškom Drahy, čo v staroslovienštine značí obetný vrch, obetište a tak v súvise s oboma týmito menami môžeme už bezpečnejšie súdiť, že pomenovanie našej obce Turou je staroslovanského pôvodu. Prímeno "stará" povstalo neskôr, pravdepodobne aj pre rozlišovanie od blízkej obce Turá Lúka.

Privilégium kráľa Mateja

V roku 1467 v histórii Turej nastal významný obrat.
V oných časoch mužov najímali do žoldnierskych armád. V čase potreby týchto vojakov platil kráľ, keď ich však nepotreboval, živili sa drancovaním. Ján Švehla, veliteľ bratríkov, vojenských skupín utvorených z niekdajších husitských bojovníkov, bol jedného času miláčkom kráľa Mateja. No neskoršie sa obrátil proti nemu a drancujúc kraje, ktorými tiahol, opevnil sa vo Veľkých Kostolanoch. Tam kráľ Matej veľkou presilou premohol bratríkov a sám Švehla sa zachránil iba útekom. Cez Čachtice a Starú Turú sa chcel dostať na Moravu. Kráľ však vydal rozkaz chytiť Švehlu živého či mŕtveho. Podľa ľudového podania šiel Švehla cez Turú na koni, ktorý mal podkovy opačne pribité, aby tak zo stopy zviedol svojich prenasledovateľov. Ženy, ktoré na potoku prali šaty a videli rytiera na koni, ako ide od Čachtíc smerom na Javorinu, boli prekvapené, keď odtlačky podkov v čerstvom snehu ukazovali, akoby rytier šiel smerom na Čachtice. Splašili vraj svojich mužov, ktorí Švehlu dohonili v horách, kde pri odpočinku zaspal, odzbrojili ho, poviazali a odviedli do Čachtíc, no potom pred kráľa Mateja. Kráľ dal Švehlu i s ostatnými zajatcami popraviť. (Bonifacius Decadis IV.lib a M. Bel Notitia IV-468).
Dňa 3.februára 1467 kráľ Matej Korvín dal za to v Trnave vystaviť výsadnú listinu, ktorou turanských obyvateľov oslobodil od platenia všetkých daní z majetku (tributum), príspevkov (contributio), výnosov (proventus) a poplatkov (taxa) riadnych i mimoriadnych a akéhokoľvek iného platenia, ktoré by malo plynúť do kráľovskej pokladnice, a to na večné časy.
Touto listinou boli obyvatelia Starej Turej oslobodení najmä od platenia mýtneho a tridsiatku, čo pre nich znamenalo voľný obchod po celom Uhorsku a pridružených zemiach a viedlo ich k tomu, že sa venovali obchodu, neskoršie aj podomovému obchodu. Privilégium kráľa Mateja je viackrát citované v listinách ďalších kráľov, ktorí túto výsadu potvrdzovali.

Lokalita Černochov vrch

K jej názvu sa viaže táto povesť:
Bolo to vraj v časoch, keď Uhorsko rabovali Turci. Jeden z ich oddielov zablúdil až do nášho kraja. Všade dookola boli samé lesy a unavení Turci nimi blúdili. Popri ich koňoch bežali pripútaní otroci a na koňoch si niesli narabovaný majetok a nástroje potrebné na prežitie. Bol medzi nimi jeden Turek, ktorý vliekol za svojím koňom otrokyňu, krásne dievča, ktoré kdesi ukradol. Bosé dievča si do krvi doráňalo nohy na kamení a tŕní. Bolo také zúbožené, že aj kamenné srdce Turka sa nad ňou zľutovalo. Zaostal za ostatnými, vysadil ju na koňa a k svojim sa už nevrátil. Blúdil horami, prišiel k studni, ktorá mala výdatný prameň. Zastavil a rozhodol sa, že sa tu usadí. Požiadal dievča, aby sa za neho vydalo, vyklčoval les a postavil si drevenú chalupu. Obhádzal ju hlinou a postavil prístrešok pre koňa. Bol veľmi šikovný. Stínal stromy, prekopával zem a staral sa o svoju ženu a 5 synov. Priviedol im aj nevesty. Nevie sa vraj, či ich ukradol alebo pre synov vypýtal. Podstatné však je, že spolu žili a pracovali. Obyvatelia Černochovho vrchu si boli veľmi blízki. Bránili si svoje územie a vždy si ho aj udržali. Pre niektorých obyvateľov Černochovho vrchu sú vraj typické čierne oči a hnedá pleť ako dôkaz pôvodu ich predka

Obchod s topeným maslom

Staroturania boli po stáročia obchodníkmi a na široko-ďaleko predávali doma vyrábaný drevený kuchynský riad, syr a topené maslo.
Maslo skupovali na Turej a okolí, neskoršie v trenčianskej a liptovskej stolici, to potom naložili na plte a po Váhu splavili do Mnešíc alebo Nového Mesta a odtiaľ na vozoch doviezli do Starej Turej. Tu v masliarňach vo veľkých kotloch maslo topili, prevárali, prečistené v tekutom stave nalievali do sudov a stuhnuté potom expedovali. Čistenie masla sa dialo tak, že keď roztopené maslo v kotli vrelo a na povrchu vytvorilo penu, tú veľkými dierkovými varechami zbierali, potom povrch variaceho sa masla posypali žitným šrotom, ktorý po usádzaní sa na dno kotla stiahol všetko, čo do masla nepatrilo. Pozberaná pena z masla, zvaná "penička" bola výbornou nátierkou na chlieb alebo na koláče (peničkové báleše). Usadlý žitný šrot sa menoval "podmaslím", z toho sa varila dobrá polievka, ale dalo sa používať i ako dobrá nátierka na chlieb.

Bryndziarstvo

Podľa tradície, žijúcej v starých slovenských bryndziarskych rodinách, prví bryndziari na Slovensku boli Staroturanci. Obyvatelia Starej Turej boli už v dávnej minulosti šikovní obchodníci a v dávnych časoch chodili po vzdialených župách, Trenčianskej, Liptovskej, Zvolenskej, nakupovať hovädzí dobytok, ale najmä maslo. S dobytkom kupčili a hnali ho do krajov, kde sa dobytok hľadal, a často aj do cudzích krajov. Maslo doma prepúšťali, plnili do sudov a rozvážali ho i na vozoch skoro do všetkých významných miest Rakúsko-Uhorskej monarchie a často na pltiach po Váhu, Hrone a Dunaji až do Rumunska. V Rumunsku výmenou za hovädzí dobytok kupovali ovce, ktoré potom pomocou honcov- valachov aj domov doháňali. Na svojich obchodných cestách staroturianski obchodníci videli výrobu syra - bryndze v Rumunsku a potom sa pokúsili vyrobiť ju aj oni, a to prvý raz na Liptove. Podľa inej verzie sa prvá bryndza vyrobila na salašoch v Trenčianskej župe a len po skaze oviec v Trenčianskej župe sa prvotné salašníctvo a s ním aj výroba syra a bryndze začala prenášať do Liptova a lepšie sa vzmáhať na tamojších holiach.
Prvú živnostenskú bryndziareň na Slovensku založil zdatný staroturiansky mäsiar a obchodník Ján Vagač v roku 1787 v Detve. V r. 1797 vzniká bryndziareň rodiny Molcovej vo Zvolenskej Slatine a za ňou bryndziareň rodiny Wallovskej vo Zvolene.
Slávny bryndziar Teodor Wallo vo svojom rukopise uvádza tieto najstaršie, zo Starej Turej pochádzajúce bryndziarske rodiny: Vagač, Molec, Roháček, Slezáček, Galbavý, Ďurkovič, Klimáček, Párovský, Ježo, Wallo, Valovič.
S menom Teodora Wallu je spojená nová významná epocha vývinu výroby bryndze na Slovensku. On namiesto soli po dlhých pokusoch pridal do bryndze špeciálne pripravený soľný roztok a po zomletí syra s týmto roztokom dostal dnešnú mäkkú mazľavú bryndzu.
Väčšina starých bryndziarní už zanikla, trvá však a ešte aj dnes pracuje bryndziareň rodiny Molcovskej vo Zvolenskej Slatine.

Hauzíreri (podomoví obchodníci)

Dvojkolesová kára predĺžená dvomi "brdcami" a prikrytá tajuplnou plachtou. To bol prostriedok obživy stoviek našich predkov pod Javorinou jedno storočie dozadu.
Proti jari a na jar sa všetko hrnulo do sveta. Nebudeme ďaleko od skutočnosti, keď povieme, že v tom čase odchádzalo každoročne aspoň pol tisíca osôb do sveta za obchodom. Najviac ich išlo do rakúskych zemí, do nemeckých zemí až do Tyrolska. Sťahovanie sa začalo už vo februári. Čo mocnejšie, poviazalo všetky svoje veci do noše ako fúra, vzalo na chrbát a rezko kráčalo svojich 12 km do Nového mesta nad Váhom na stanicu. Vtedy ešte Stará Turá nemala železnicu. Z Nového Mesta nad Váhom ich železnica zaviezla až do Floridsdorfu pri Viedni, kde bola zastávka veľkej väčšiny "do sveta" chodiacich staroturanov. Tovar roznášali po majeroch, lazoch a menších obciach, kde nebolo obchodov so strižným tovarom. Tovar naložili na dvojkolesovú káru a po riadnych cestách si takto väčšie množstvá priblížili k odbytištiam. Potom tovar rozdelili do nošiek a na chrbtoch ten vyniesli po strmých chodníkoch či cestách ku svojim zákazníkom.
Hauzíreri nechávali svoje deti po veľkú časť roka zväčša u svojich príbuzných alebo v "Chalúpke" pre siroty, ale i deti hauzírerov. Tomuto závažnému problému tej doby venovala svoju pozornosť naša spisovateľka Kristína Royová aj v svojej poviedke Deti hauzírerov.

Regál

V Starej Turej sa v 18. a 19. storočí varilo pivo v budove zvanej regál. 4.septembra 1773 si obec pri krajinskom usporiadaní urbárov zakúpila od čachtického hradného panstva právo na varenie a predaj piva. Pivo dozrievalo v pivnici domu zvanom "Nad pivnicou" na ul.Podjavorinskej. Pivovar prestal variť pivo v roku 1873. Na mieste bývalého regála bola v rokoch 1942-45 postavená budova nového obecného domu, dnes Mestský úrad.

Žandársky most

Medzi železničnými stanicami Stará Turá a Papraď sa majestátne vypína viadukt, ktorý nesie ľudový názov "Žandársky most". Príčinou bola tragédia, ktorá sa na tomto mieste odohrala.
Myjavská žandárska posádka mala za úlohu prenasledovať a chytiť dvoch vojenských zbehov, ktorí sa potulovali v staroturianskom chotári. Rozkaz na splnenie tejto úlohy dostali dňa 20.apríla 1854 dvaja žandári z tejto posádky, a to Ján Kocourek a Jozef Liberský. Keď sa viezli na sedliackom voze, uvideli pri ceste pod Papraďou sedieť dvoch neznámych mužov. Chceli týchto neznámych mužov legitimovať a jeden zo žandárov s puškou na pleci zišiel z voza. Legitimovaný muž siahol do vrecka, akoby chcel z neho vybrať preukaz. Vtom vytiahol pištoľ a žandára strelil do srdca. Rana bola smrteľná. Ani druhý žandár neušiel smrti. Druhý zbeh rýchlo uchytil pušku zastreleného žandára a zastrelil ňou žandára, ktorý sedel na sedadle voza. Obidvaja boli hneď na mieste mŕtvi. Po tomto čine zbehovia utiekli aj s ukoristenými puškami a po tri dni sa skrývali v mlyne u Podhajských. Mlynár ich musel ukrývať pod hrozbou, že ak ich vyzradí, zastrelia i jeho. Daromné bolo ďalšie pátranie. Zbehovia po ukončení pátrania z nášho kraja bez stopy zmizli.
Obidvoch žandárov pochovali na staroturianskom cintoríne pri starej veži. Na ich pomníku bol tento nápis: " Für die in Ihren Berufe am 20.apríl 1854 gefallenen V.Corporál Johan Kozourek und Gendarm Josef Libersky - von Ihren Kamaraden des V. und XVIII.Gendarmerie Regimente" (Pre korporála Johana Kozoureka a žandára Jozefa Liberského padlých 20.apríla 1854 za ich poslanie - od Vašich kamarátov z V.a XVIII. žandárskeho regimentu). Zub času však poznačil i tento nápis, ktorý je už nečitateľný. Na mieste vraždy, kde je teraz viadukt, dlho stál kamenný pamätník.
Mená zavraždených žandárov sa časom z pamäti ľudí vytratili. Ale pomenovanie "Žandársky most" nám stále bude pripomínať túto tragédiu.

Rezbárska škola v Starej Turej

Rezbárska škola vznikla v Starej Turej v roku 1919. Zrodila sa z iniciatívy vedenia vtedajšieho mestečka, najmä však evanjelického farára Jána Drobného.
Škola vyučovala drevárske profesie - rezbár, stolár, kolár. Nestačila sa ani rozvinúť, zanikla v roku 1926 pre nedostatok financií. Medzi absolventov Rezbárskej školy patrili Fraňo Štefunko, Peter Uhlík a Ján Hlubocký.

Ľudové piesne

Kroměřížsky biskup sa žaluje na našich kopaničiarov v roku 1689, že orabovali moravských židov. Ľudová pieseň hovorí: "Javorinka šedá, kto pod tebou sedá, turanskí vagači, čo zabili žida" /vagač - tulák, z latinského vagare/.
Z obdobia bojov v 1848 pochádza pieseň: Vyhorela Stará Turá, Brezová
ÚvodÚzemieHrady a zámkySubjektyKontaktMapa webu
RSS kanál
Copyright © 2001-2006 Matúšovo kráľovstvo s.r.o. • Webdesign © 2001-2006 Peter Šlosar